Vo svojom rozsudku ESĽP uviedol, že kľúčovou skutočnosťou, ktorú je potrebné v tomto prípade posúdiť, je opätovné zaistenie šiestich kusov nosičov, v súvislosti s ktorými nebolo spochybnené, že obsahovali obchodné informácie a vzťahovala sa na ne dôvernosť vzťahu medzi advokátom a klientom. ESĽP skonštatoval, že tento zásah do práva chráneného článkom 8 Dohovoru spĺňal podmienku súladu so zákonom, keďže bol vykonaný na základe dožiadania rakúskej strany v rámci justičnej spolupráce a v súlade s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov a sledoval legitímny cieľ, pretože zaistenie bolo vykonané v rámci vyšetrovania trestnej činnosti. Pokiaľ ide o „nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti“, ESĽP podotkol, že opätovné zaistenie sa zakladalo na dožiadaní rakúskej prokuratúry a nebolo ani v Rakúsku, ani na Slovensku podrobné súdnej kontrole. Čo sa týka sťažovateľovej námietky, že vzhľadom na to, že sa opätovné zaistenie uskutočnilo bezprostredne po vrátení príslušných nosičov jeho advokátovi, bol zbavený možnosti sa s ním spojiť a riadne uplatňovať svoje práva, ESĽP neakceptoval argument vlády, podľa ktorej bolo slobodnou vôľou sťažovateľa nezúčastniť sa na vrátení nosičov. ESĽP poznamenal, že predvolanie na vrátenie nosičov sa nezmieňovalo o žiadnom opätovnom zaistení, ktoré malo vzápätí nasledovať. ESĽP ďalej zdôraznil, že prokuratúra ani ústavný súd sa nezaoberali sťažovateľovou námietkou, že opätovne  zaistené nosiče obsahovali informácie chránené dôvernosťou vzťahu medzi advokátom a klientom. Aj keď si ESĽP bol vedomý toho, že opätovné zaistenie bolo len predbežným opatrením za účelom použitia opätovne zaistených vecí v trestnom konaní vo veci samej v Rakúsku, a že v prípade odovzdania týchto vecí rakúskej strane má sťažovateľ možnosť uplatniť si svoje práva pred týmito orgánmi, považoval za podstatné, aby ochrana práv zaručených Dohovorom bola skutočná a účinná. Slovenská republika bola podľa neho povinná takúto ochranu práv sťažovateľovi poskytnúť. Nakoľko však vnútroštátne orgány neposkytli relevantné a dostatočné dôvody na zamietnutie sťažností sťažovateľa v súvislosti s opätovným zaistením nosičov, tento zásah ESĽP nepovažoval za primeraný sledovanému legitímnemu cieľu, a teda nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Rozhodol, že článok 8 Dohovoru bol porušený. Námietku podľa článku 13 Dohovoru ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne skúmať.