Aj na Slovensko aj do ČR prišli predstavitelia Európy – v Prahe rokovala A. Merkelová s A. Babišom a na Slovensko priletel E. Macron s meškaním. Už tá rýchlosť (zbrklosť) realizácie návštevy nie je adekvátna tak významnému sviatku, ktorý si pripomíname. A vôbec sa nespomenuli ťaživé problémy Európy a zvlášť Rakúsko-Uhorska. Vedeli súčasní predstavitelia o nich? Rozhodujúca bola Trianonská zmluva. Maďarsko ako nástupnícka krajina porazeného Rakúsko-Uhorska uznalo úplnú nezávislosť Československa vrátane Podkarpatskej Rusi, sa zaviazalo uhradiť Československu vojnové reparácie a vzdalo sa ďalších územných nárokov. Československo sa zrieklo výstavby vojenských objektov na pravom brehu Dunaja (na území dnešnej Petržalky). To prakticky nebolo dodržané; vieme, že Maďarsko v tom okamihu, keď vycítilo svoju príležitosť získať aspoň časť stratených juhoslovenských území túto možnosť využilo a už v decembri 1938 vyhnalo tisíce Slovákov.

Avšak čo bolo, čo sa stalo po Versailles, po Parížskej mierovej konferencii, aj z pohľadu ekonómie? Očakávalo sa, že zmluva bude napísaná v duchu zmierenia a nie pomsty. Načrtnutý plán zmluvy bol pre Nemecko zničujúci. Do Paríža prišiel za Anglicko otec dnešnej ekonómie J. M. Keynes. Bol to práve on, čo zmluvu nazval zničujúcou. V Paríži ho čakali ako najbrilantnejšieho žiaka Marshalla a Pigoua. Bol známy tým, že ako ekonóm vyjadruje aj svoje politické postoje. Keynes bol presvedčený, že eminentní negociátori Lloyd George, Woodrow Wilson a Georges Clemamceau boli už veľmi, veľmi ďaleko na ceste k nespravodlivej a nefunkčnej dohode.

Počas dvoch mesiacov v roku 1919 Keynes napísal „obžalobu“ Versaillskej dohody, a to v diele Ekonomické dôsledky mieru (Economic Consequences of the Peace). Podľa Keynesa bol Wilson nielen „slepý a hluchý Don Quixote“, bol simultánne aj nápadný Non konformistický minister. Aj Keynes požadoval od Nemecka kompenzovať víťazov za priame škody, ktoré ich armády a námorníctvo spôsobili. Avšak Keynes urobil výpočty podľa ktorých pôjde do Belgicka 750 miliónov USD, 4 miliardy USD do Francúzska, 2,85 mld. USD do Veľkej Británie a 1,25 mld. iným spojencom. Táto čiastka cca 8,85 mld. USD bola menej ako štvrtina hodnoty, ktorú stanovili tvorcovia Versaillskej zmluvy, ktorú malo zaplatiť Nemecko. Koľko však Nemecko mohlo v skutočnosti zaplatiť? To bola vážna otázka. V zlate, v striebre? Mohlo by ich splatiť vo forme lodí, či v cenných papieroch, ktoré Nemecko vlastnilo. Nemecko ich však mohlo splatiť aj majetkom, ktorý malo v zahraničí. Ale vlastne v Nemecku bolo všetkých aktív málo v rokoch 1919 a 1920. Nebudem už robiť hlbšiu ekonomickú analýzu problémov. Vyriešilo sa to až v roku 1923. Dawesova komisia s konečnou platnosťou pripravila fungujúci plán reparácií.

Všetko som to spomenul aj zato, že problémy malo aj Česko, Slovensko a Maďarsko. Československá menová reforma v roku 1919, zvaná aj Rašínova reforma mala za úlohu oddeliť československý peňažný obeh od ostatných častí bývalého Rakúsko-Uhorska. Jej výsledkom bolo okrem iného aj zavedenie československej koruny (Kčs) a jej hlavným architektom bol prvý československý minister financií Alois Rašín. V noci z 25. na 26 februára 1919 boli uzatvorené hranice a bol zastavený akýkoľvek pohyb osôb a tovarov cez hranice, vrátane poštovného styku. V dobe od 3. do 9. marca sa uskutočnilo okolkovanie väčšiny rakúsko-uhorských bankoviek nachádzajúcich sa na území ČSR a namiesto rakúsko-uhorskej korunybola zavedená koruna československá a to v pomere 1:1. V rámci druhej fázy, spočívajúcej v realizácii deflačnej politiky, bola tretina hotovosti predloženej na kolkovanie zadržaná ako nútená štátna pôžička úročená jedným percentom. Boli vydané vkladné listy, teda vládne dlhopisy, ktoré zneli na meno a boli neprevediteľné. Ekonóm sa môže spýtať, a čo sa stalo s kolobehom peňazí? Obľúbeným výrokom A. Rašína bol výrok „práce pro národ se neplatí“. A. Rašína zastrelili. Nebudem to rozoberať. Verím, že čitateľ zistil náročnosť procesu, vzniku ČSR, ktorú teraz politici, žiaľ, vôbec nespomenuli a neocenili zásluhu tých, čo to zrealizovali. Zabudli (ich mladí poradcovia nevedia), že ešte stále žijú vnuci a vnučky (starší ako 70 rokov), ktorých dedkovia a babičky sa nevrátili z prvej svetovej vojny, vojny proti Habsburskej monarchii, či sa síce vrátili, ale boli bez nohy, bez ruky, či s iným zdravotným postihnutím. Ich vnuci a vnučky o tom vedia!

V novej republike sa významne zmenila ekonomická veda aj na Slovensku. Vznikol časopis pre ekonómov Politika a na jeho hrudi vyrástli naši velikáni a nemôžem nespomenúť prof. I. Karvaša, guvernéra Slovenskej národnej banky a spolutvorcu podstaty hospodárskeho ideálu (na kostru ktorého sme dnes zabudli, a tak sme sa stali novodobou „kolóniou“), ktorú rozvinul v diele Základy hospodárskej vedy. Ako guvernér zabezpečil, aby fungoval zákon o množstve a kolobehu peňazí, s výmenným kurzom, ktorý nám Česi závideli. Žiaľ, po vojne ho zatvorili a skoro stratil zrak. Píšem o ňom v mojom diele Aj ekonómia je veda.

Nečakajme, že o našich ľuďoch budú písať iní; nik to za nás neurobí. A preto musím ešte spomenúť aj velikána M. R. Štefánika. On si totiž ako prvý uvedomil, že republika nemôže byť bez vojska. A tak ako prvé čo urobil bolo, že československé oddiely vo Francúzsku obhájil a zabezpečil, aby boli podriadené Československej národnej rade. Nechcel, aby boli podriadené francúzskemu veleniu. Chápal, že armáda sa počíta viac ako to, že Slováci a Česi bojujú v rámcicudzích armád. Musíme sa držať faktov a nie oslavných rečí.

Nemôžem sa nevrátiť k tomu ako Maďari vyhnali Slovákov z južného Slovenska. Za zlého zimného decembrového počasia ich boli tisíce na námestí iba v Leviciach. Aj mojich rodičov vyhnali. Mal som 2,5 roka. Po strastiplnej ceste na voze sa konečne dostali do Neveríc, dediny neďaleko Nitry. V roku 1948 na jar sa v starobylej Nitre konali oslavy stého výročia zrušenia otroctva, kde sprievod niesol obraz Ľ. Štúra v ráme hádam 3x3m. Na oslavy ma rodičia vzali. Mal som 12 rokov. Spočiatku som nevedel, čo ma čaká. Moji rodičia sa tam stretli s priateľmi a ja s ich deťmi, čo boli moji spolužiaci z roku 1942. Boli to ľudia, ktorí mojich rodičov privítali kusom chleba po náročnej ceste a dvoch neprespaných nociach cestou z Levíc. Bolo to po 10 rokoch po roku 1938. Mojej mame vypadli slzy a ja som sa jej pýtal prečo plače. Od radosti, syn môj. Zachránili nás tým, že nám ponúkli jedlo a konečne spánok v izbe a kone sa dostali do maštale. Vtedy som začal chápať, čo sa udialo a do pamäte som si vryl viacero detailov, ktoré ma formovali, lebo som chodil aj do maďarskej ľudovej školy.

Ani prezident republiky, ani predseda vlády a ani prezident Macron nedokázali pretaviť do slov, viet, textu storočný život našej republiky tak ako to dokázal Hviezdoslav v básni Som Slovan, či J. Kráľ v dvojverší „Slobody hlas mocný budí všetky zeme;/ a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?“ a či Schneider – Trnavský a jeho krásny hurbanovský pochod Rušaj junač Tatier.

Na záver si dovolím odcitovať vzácne myšlienky prof. J. Kollera, ktorého celý článok som dostal na mail: „máme natolik schopné a kvalifikované, přitom velmi laciné pracovníky a natolik šikovné živnostníky a drobné a střední podnikatele, že už třicet let si na jejich výkonu mastí kapsy velké cizí firmy a banky a docela solidně z našeho růstu profitují příslušníci majetkové elity v Rakousku, Německu, Francii i Nizozemí”.

Máme však zbohatlíkov. A čo pre nás znamenajú po 100 rokoch pojmy ako národ, vlasť, národovectvo či vlastenectvo?

Prof. J. Husár

https://www.slovenskeslovo.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=1606:100-rokov-cesko-slovenska-a-ekonomickej-vedy&catid=12:forum